Konferencia "15 let poté"

3.11.2004, CEVRO Liberálně konzervativní akademie 
Konference „15 let poté"

Komunisti na Slovensku v novej ofenzíve?

Dobrý deň. Dámy a páni teraz som sa dozvedel, že mi je vymeraných 15 minút. Ja som v Čechách verejne nevystúpil už 12 rokov. Vášmu pozvaniu vystúpiť na tejto konferencii som sa tešil, lebo jej zameranie je blízke mojej práci. Po 15 rokoch komunisti v novej ofenzíve. Pokúsim sa teda byť veľmi stručný a budem hovoriť skôr v heslách.

 

Po 15-tich rokoch od ...  a teraz sa zadrhnem čo to bolo - 17. november a obdobie od 17. novembra 1989 po prvé slobodné voľby v júni 1990. Prosím o prepáčenie, ale nebudem používať pojem revolúcia a už vôbec nie s prívlastkami zamatová, nežná či iná revolúcia. Pre mňa, tak ako som to prežíval to bolo obdobie veľkej spoločenskej krízy, do ktorej sa dostalo Československo, v podstate komunistická strana, ktorá nezvládla ani svoju svoju represívnu rolu, a začala biť hlava nehlava už od začiatku roku 1989.

 

Pre mňa vlastne 17. november symbolizuje okrúhly stôl za ktorým na jednej strane sedel Václav Havel a na druhej strane potentáti komunistickej moci. A vyrovnával sa s komunizmom. Tento spôsob vyrovnávania sa so zločineckými režimami je v našej krajine, v Československu takpovediac tradičným už od prvej svetovej vojny. Naši štátnici vyjednávali s predstaviteľmi zločineckých režimov, aby „ochránili národy pred krviprelievaním", ale v podstate zapríčinili vzájomné prehlbovanie morálnej krízy, v ktorej bolo ľudské spoločenstvo. Či už to bol Beneš, ktorý urobil dohodu so Sovietskym sväzom a domácimi komunistami alebo na Slovensku Jozef Tiso, ktorý sa podriadil nacistickej Tretej ríši, alebo Alexander Dubček, ktorý v Moskve podpísal kapitulantskú dohodu, aby podľa vlastných slov „uchránil národy pred krviprelievaním" alebo naposledy Václav Havel keď si sadol za stôl s predstaviteľmi zločineckého komunistického režimu aby dojednal pokojnú revolúciu. To pre mňa znamená 17. november a tu bol položený základ „nežného" vyrovnania sa s komunistickými zločincami za okrúhlym stolom, čomu som nerozumel ani vtedy a nerozumiem ani dnes a ľudia, ktorí sedeli za tým stolom, môžem povedať, nehovorili za mňa.

 

Pokúsim sa stručne povedať, čo pre mňa znamenali konkrétne politické a právne rozhodnutia, ktoré boli akýmsi pokusom vyrovnať sa s komunistickým režimom. S režimom, ktorý je vo vašom aj v našom právnom systéme deklaratívne pomenovaný vo viacerých zákonoch ako protiprávny, nemorálny a zločinecký režim. Zločinecký režim v reči zákonov symbolicky skončil 31. decembra 1989. Prvé politické gesto bola voľba Václava Havla komunistickým federálnym zhromaždením za prezidenta Československej socialistickej republiky.

 

To bol prvý dôsledok dohôd s komunistami za okrúhlym stolom. Druhý dôsledok  bol vlastne celý formálny prechod moci, ktorý bol pomenovaný „kooptácia". Vypustenie vedúcej komunistickej strany z ústavy ČSSR bol prvý taký akt, kooptovaného Federálneho  zhromaždenia ČSSR, kooptovaná vláda, kooptovaný parlament, ktorý prijímal dokonca ústavné zákony. Teda nie volený, ale koptovaný na základe nejakých čísiel, dohôd z okrúhlych stolov medzi predstaviteľmi občianskeho fóra a verejnosti proti násiliu a medzi komunistickou mocou, národným frontom a komunistami samotnými. Vypustenie vedúcej úlohy komunistickej strany z Ústav bolo veľké gesto, ktoré ľudia privítali s nadšením. Určite v očakávaní ďalších veľkých zmien. Ďalším krokom kooptovaného Federálneho zhromaždenia pred prvými slobodnými voľbami bola zmena volebného zákona. Táto zmena vlastne znemožnila existenciu celoštátnej politickej strany registrovanej na federálnom ministerstve vnútra. Nové politické strany bolo možné registrovať len na republikových ministerstvách vnútra čo v ďalších voľbách v roku 1992 prinútilo Občiansku demokratickú stranu založiť „dcérsku" ODS na Slovensku. Prezident Václav Havel predložil kooptovanému Federálnemu zhromaždeniu ústavné zákony o názve republiky a o o štátnych symboloch.  Okolo týchto návrhov ústavných zákonov sa rozpútala neuveriteľná politická haravara, prišli úspešné ústavné iniciatívy o odňatí majetku a kompetencií Československej federácii a odovzdaní republikám. Počas pokračujúcej politickej krízy na Slovensku vznikol tzv. národný blok, čo bolo spojenectvo Hnutia za demokratické Slovensko, Komunistickej strany Slovenska a Slovenskej národnej strany, ktorý potom zablokoval prijatie napríklad ústavného zákona o referende o rozdelení štátu. Tento národný blok bol účinný v slovenskej Snemovni národov ktorá mala 70 poslancov, a tam stačilo na zablokovanie akejkoľvek ústavnej zmeny 38 hlasov z 300 členného Federálneho zhromaždenia. To spôsobila vlastne komunistická ústava a ústavný zákon o československej federáciu z roku 1969, ktoré sme nenahradili demokratickým ústavným stavom.

 

Pôsobením komunistickým zákonov sa ešte prehĺbila politická kríza, ktorá vlastne vyvrcholila nutným, nie správnym ani dobrým rozdelením štátu. Nutným v podstate preto, lebo po dohode medzi Pitthartovou a Mečiarovou vládou a nátlakom na Federálne zhromaždenie boli federálnej moci odobraté v decembri 1990 všetky kompetencie, potrebné pre udržanie štátu a tiež preto, lebo politický režim v Čechách a na Slovensku prudko divegovali, keď po voľbách v roku 1992 vládu na Slovensku postavilo autoritatívne Hnutie za demokratické Slovensko, nacionalistická Slovenská národná strana a Komunistická strana Slovenska, premenovaná na Stranu demokratickej ľavice.

 

Za prvý antikomunistický zákon bol považovaný tzv. Hubálkov zákon, Zákon o dobe neslobody, ktorý Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo v roku 1991. Zákon o dobe neslobody mal dva paragrafy. Prvým paragrafom bol pôvodný  Hubálkov zámer odsúdiť komunistický režim, ktorý hovoril, že komunistický režim porušoval ľudské práva a vlastne zákony. Aby bol tento zákon schválený, lebo proti nemu sa postavili komunisti rôznych farieb, bol vnútený ešte druhý paragraf, ktorý hovoril, že zákony prijaté do tej doby platia kým ich nezruší zákonodarný zbor. Prvý antikomunistický zákon bol zákon, ktorý odsudzoval komunistický režim, ale súčasne ním Federálne zhromaždenie ČSFR, zvolené v slobodných voľbách potvrdilo kontinuitu práva s komunistickým režimom. Ďalšie zákony, ktorými sa krajina vyrovnávala s komunizmom, mali už akýsi étos. Boli to reštitučné zákony, ktoré mali istý morálny étos, tie zákony hovorili, zjednodušene povedané, že sa ľuďom vráti nespravodlivo zhabaný majetok. Zákony o súdnych a mimosúdnych rehabilitáciách hovorili, že rozsudky nad ľuďmi, ktoré boli vykonané z politických dôvodov sa rušia a odsúdení sa vyhlasujú za nevinných. Zákon o pôde mal vrátiť pôdu zhabanú súkromným vlastníkom, zhabanú a spravovanú štátom prostredníctvom Jednotných roľníckych družstiev. Hoci sa štát zaviazal zákonom, štátna administratíva nedotiahla vrátenie pôdy do dôsledkov, čiže štát len symbolicky zákonom povedal: vrátime pôdu tým, ktorým bola zhabaná ale pri vykonávaní tohto zákona štát nevyhľadával neznámych vlastníkov a veľká výmera vrátenej pôdy a majetku bola pretransformovaná do užívaní akciových spoločností, na ktoré sa premenili JRD a nebola vrátená do užívania skutočným vlastníkom.

 

Komunisti od roku 1945 preberali fakticky moc v krajine a ich ideologický režim bol postavený na triednej nenávisti a bojovnom ateizme, teda jeho úhlavnými nepriateľmi bolo súkromné vlastníctvo a náboženská viera. Po štyridsiatich rokoch panstva vzťah k súkromnému majetku a náboženskú vieru komunistický režim takmer vykynožil. Žijeme dobu ktorá je dôsledkom tejto 40 ročej vojny proti náboženskej viere a proti vlastníctvu k majetku a slobodného nakladania s ním.

 

Teda reštitučné zákony a zákony o súdnych a mimosúdnych rehabilitáciách: na Slovensku bol na ministerstve spravodlivosti dosť pracne vytvorený register súdne rehabilitovaných. V tomto registri je zapísaných 75 000 osôb. Z toho približne 10 000 rehabilitovaných bolo odsúdených súdmi v Českej republike a 65 000 osôb odsúdených súdmi v Slovenskej republike. V registri je uložené meno, priezvisko a dátum narodenia rehabilitovanej osoby, číslo súdneho spisu, skutková podstata trestného činu, výmera trestu a dĺžka výkonu trestu, teda odsedené roky. Register neobsahuje mená sudcov, prokurátorov a vyšetrovateľov, ktorí sa v tej dobe vlastne dopustili justičných zločinov. Nebolo až také zriedkavé v Českej republike aj na Slovensku, že rehabilitovaný stál pred rehabilitačným senátom, v ktorom bol sudca, ktorý ho kedysi odsúdil.

 

Štátna bezpečnosť: ďalší zápas, ktorý bol novinársky  pomenovaný „bojom o vnútro". Bol to vlastne boj o to, ako nakladať s pozostalosťou po štátnej bezpečnosti, s dokumentmi štátnej bezpečnosti. Štátna bezpečnosť nezaisťovala bezpečnosť štátu, ale bezpečnosť ústredného výboru komunistickej strany. Bola to tajná politická polícia, ktorú si zriadila a riadila komunistická strana a to nie abstraktných 1 a pol milióna komunistov, ale štátnu bezpečnosť prakticky riadila skupina osôb - členovia ústredného výboru komunistickej strany a ich administratívny aparát. Štátna bezpečnosť konala podľa direktív ústredného výboru, niekedy aj proti členom komunistickej strany. Podľa politických direktív rozhodovali súdy v sporoch dôležitých pre komunistickú stranu, prokurátory pripravovali žaloby a stanovovali trestnú sadzbu. Na základe akejto objednávky, ktorú nazývali spoločenskou objednávkou, formulovanou v straníckej direktíve. Toto je v podstate charakteristika komunistickej justície - triednej spravodlivosti. Sudcovia, ktorí súdili v komunistickom režime na základe takej spoločenskej objednávky, dnes ako nezávislí súdia opäť na základe nejakej inej objednávky.

 

Takže s tým sa ťažko dá čo robiť. Prepadli sme ilúzii, že postupne budeme dopĺňať justíciu mladými sudcami, ale keď mladý sudca príde na okresný súd, kde má 10 starých kolegov, tak to trvá pár mesiacov a začne súdiť tak ako jeho starší kolegovia. A tu sa dostávam k problému s odborníkmi. Vlastne tí, ktorí sa vydávajú za odborníkov, boli odborníkmi vo výkone komunistickej moci. Na čom bola postavená ich odbornosť keď celá ich práca bola podriadená direktívam ústredného výboru komunistickej strany. Takto založená odbornosť, a ja som mal možnosť pracovať s takými odborníkmi, ich  odborný názor na demokratickú zmenu bol sformulovaný do dvoch slov - nedá sa. Vidíte, také boli ich odborné stanoviská. Odborníci človeku, ktorý nemal jasnú víziu zmien vo svojom rezorte a nebol rozhodný neporadili ani „ň". Takže to je vlastne taká druhá línia vyrovnania sa s komunizmom, odbornosť, ktorú získali štátni úradníci za komunistického režimu, ktorá kladie odpor voči zmenám.

 

Vnútro: do januára 1990 nebol kooptovaný minister vnútra a nad rezortom Federálneho ministerstva vnútra vykonával dohľad, ako ináč, kolektív:  predseda vlády Marián Čalfa a podpredsedovia vlády Ján Čarnogurského a Walter Komárek. Keď teraz čítame tzv. autorizované zošity vysokých funkcionárov štátnej bezpečnosti, čítame, ako sa  aktívne podieľali na reforme rezortu, ktorý bol vlastne rezortom štátnej bezpečnosti a vojenskej ochrany štátnych hraníc. Dokonca ešte v januári, keď si kresla ministra sadol kooptovaný Richard Sacher, ktorý organizačne zrušil útvary štátnej bezpečnosti, tak títo vysokí funkcionári ŠtB vo svojich služobných poznámkach reformovali svoj rezort. Tiež na pôde Federálneho zhromaždenia a Národných rád pracovali skupiny odborníkov v oblasti vnútorného poriadku a bezpečnosti, čo boli rehabilitovaní príslušníci ŠTB a títo vypracovávali nové personálne a organizačné koncepcie v rezorte.

 

Previerky príslušníkov štátnej bezpečnosti: na preverovanie boli zriadené občianske komisie a odborné komisie. To bola prevdepodobne tiež dohoda o mäkkom prechode z okrúhleho stola s komunistami. Občianskej komisii priniesol personálny spis preverovaného eštebáka jeho kolega pričom nikto nevedel, čo personálny spis musí obsahovať, teda či je úplný. Keď z personálneho spisu zmizlo cestou niekoľko strán, človek bol preverený. O takto vykonávaných previerkach rozhodlo kooptované, nie volené Federálne zhromaždeni. Previerky delili príslušníkov štátnej bezpečnosti do troch kategórií. Príslušník nepreverený pre prácu v Zbore národnej bezpečnosti prepustený. Príslušník, ktorý mohol vykonávať činnosť v útvaroch Verejnej bezpečnosti a tretia kategória boli príslušníci štátnej bezpečnosti preverení pre prácu v tajnej službe demokratického štátu, čo bol Úrad na ochranu ústavy a demokracie, ktorý bol založený ministrom Richardom Sachrom a začal vykonávať činnosť bez osobitného zákona.

 

Asi po 3 mesiacoch od menovania do funkcie ministra vnútra som zistil, že v Úrade pre ochranu ústavy a demokracie v operatíve, ba dokonca v analytike, tam kde sa sústreďovali a vyhodnocovali informácie sedia príslušníci štátnej bezpečnosti a že nová kontrarozviedka oživila 2000 agentov štátnej bezpečnosti ako svojich agentov. Odvolal som riaditeľa úradu a jeho námestníka. Boli to bývalí chartisti, zaslúžilí ľudia. A nariadil som prepustiť príslušníkov štátnej bezpečnosti, preverených občianskymi komisiami. Ešte do nedávna pracovali príslušníci štátnej bezpečnosti v tajných službách Slovenskej republiky. Príslušníci štátnej bezpečnosti zaujali neskúsených a mladých ľudí svojou odbornosťou a profesionalitou. Keď sa skutočne otvoria aj v Čechách archívy štátnej bezpečnosti, kde sú zaznamenané a zdokumentované akcie štátnej bezpečnosti, tak potom verejnosť uvidí, na čom bola vlastne postavená  ich odbornosť. Proste to bola tajná politická polícia vedenia komunistickej strany. Od „a" po „z".

 

Vnútorná služba a zahraničná služba, ktorej archív je ešte dodnes v Českej republike utajený a spravuje ho rozviedka členskej krajiny NATO. Čo sa s tým dá robiť?

 

My sme na Slovensku pred rokom založili zákonom, ktorý prijal slovenský poarlament Ústav pamäti národa. Popíšem túto verejnoprávnu inštitúciu, lebo podľa môjho názoru toto je spôsob ako sa vyrovnať s komunistickým režimom tak, že bude každému jasné, že medzi nami žijú ľudia s komunistickou minulosťou a a čo to znamená, a že nemajú čo hľadať vo verejných funkciách demokratického právneho štátu. Tak ako v 50tich, 60tich rokoch v Nemecku aj inde ľudia s nacistickou minulosťou boli politicky diskvalifikovaní pre výkon verejných funkcií. Medzi nacistickým režimom a komunistickým režimom v dôsledkoch voči bezbranným civilným ľuďom boli úplne rovnaké. Skutočne rovnaké, len ideológie boli rôzne, ale aj jedna aj druhá opovrhovala ľuďmi a bola vražedná. Rozdeľovala spoločnosť, ľudské spoločenstvo na kasty a vytvárala si nepriateľa. Tak ako ideológia nacionálneho socializmu nacistickej Tretej ríše si vytvorila svojho nepriateľa, tak aj komunistická ideológia Sovietskeho zväzu vytvorila nepriateľa medzi vlastným obyvateľstvom. Len komunistický režim trval dlhšie a napáchal viac zla na živote a duši národných spoločenstiev.

 

Toto sa dialo: 18 roční vojaci na vlastnom tzv, hraničnom území strieľali do neozbrojených civilov, vlastných občanov. Na Slovensku, na československo - rakúskej hranici strieľali vojaci vojenskými zbraňami na neozbrojených civilov, vlastných občanov a zabíjali ich. Na základe jednoduchej politickej direktívy - radšej zabite ako nechajte ujsť. A toto sa na hraniciach dialo ešte v 80tich rokoch, teda pred necelými 20timi rokmi, tak to bolo nedávno. Strieľať do ľudí, do neozbrojených civilistov a vo vode. Vo vojne je to vojnový zločin - streľba na vojakov, ktorí nemôžu vo vode použiť zbraň, vojakov nepriateľskej armády je vojnovým zločinom. V komunistickom Československu tak konala štátom organizovaná vojenská zložka. Strieľala na neozbrojených civilov, obyvateľov vlastného štátu. O tomto akte štátneho teroru sústreďujeme a zverejníme dokumenty a mená osôb, ktoré nesú zodpovednosť za zabitia na hranici.

 

Ústavu pamäti národa je zákonom uložené sústrediť vo svojom archíve písomnosti z činnosti bezpečnostných orgánov štátu v období rokov 1939 až 1989. Počnúc Ústredím štátnej bezpečnosti vojnového Slovenského štátu, končiac komunistickou štátnou bezpečnosťou v roku 1989 a sprístupniť ich laickej i odbornej verejnosti.

 

V deklarácii v úvodnej časti zákona sa hovorí, že toto obdobie bolo v našich národných dejinách dobou neslobody. Teda od nariadenia vlády Slovenského štátu, ktoré vymedzilo pojem žid a stanovilo niektoré opatrenia voči židom až do konca roku 1989, alebo povedzme do zrušenia organizačných útvarov štátnej bezpečnosti v roku 1990.

 

Na Slovensku už končíme preberanie týchto dokumentov od ministerstva vnútra, tajnej služby a ministerstva obrany. Šťastnou náhodou sme prevzali aj takmer úplnú bezpečnostnú kópiu archívu komunistickej rozviedky, lebo pred niekoľkými rokmi rozviedka Českej republiky poskytla túto kópiu na mikrofišoch partnerskej skužbe v Slovenskej informačnej  službe, čo spôsobilo paradoxnú situáciu: v Českej republike je tento archív tajný a na Slovensku je kópia tohto archívu uložená vo verejnoprávnej inštitúcii vo verejnom fonde.

 

Zákon o pamäti národa hovorí o zločinoch komunizmu a zločinoch nacizmu, ale nie v trestno právnej súvoslosti, ale pre potreby zhromažďovania a zverejňovania dokumentácie o spáchaných a nepotrestaných zločinoch a ich páchateľoch a ktoré sú už premlčané. Tieto činy môžeme nazvať zločinmi, pretože spáchaný zločin zostáva zločinom v každom režime. Budeme rekonštruovať dokumentáciu z dobových písomností, ktoré vyprodukoval štát - ústredný výbor KSČ a veliteľstvá pohraničnej stráže, ich spravodajská služba a štátna bezpečnosť. Túto dokumentáciu zverejníme a ako podnet na trestné stíhanie postúpime prokurátorovi Generálnej prokurátorovi.

 

Existuje tiež dohoda s partnerskými organizáciami v SRN, Maďarsku, Poľsku a s UDV v Čechách že nemôžeme ostať pri zverejňovaní zločinov komunizmu vo svojich krajinách, ale sme povinní ísť pred verejnosť krajín, ktoré od druhej svetovej vojny mali šťastie žiť v slobode v demokratických právnych štátoch a náš život videli cez nepriehľadnú železnú oponu a komunistickú propagandu. A teda ani nemajú našu intuíciu alebo našu citlivosť na to čo sa deje dnes v západnej Európe. My sme v totalitných a autoritatívnych režimoch žili a okúsili na vlastnom tele a vlastnej duši zlo bezprávia a neslobody.

 

Západoeurópania až v tejto dobe zažívajú bezduché administratívne plánovanie a byrokratické zásahy do svojich individuálnych životov a životov národných spoločenstiev. Po našich skúsenostiach s komunistickým režimom a je to môj názor, je proste pre nás ideálom národný život v minimálnom štáte, ktorý chráni osobné slobody svojich občanov, ale poskytuje im silnú a rýchlu ich ochranu všade tam a vždy, keď sú ohrozované. Štát, ktorý poskytuje rýchlu spravodlivosť a razantne vynucuje právo. To je naše poučenie z komunistického režimu Komunizmus prinútil každého jednotlivca žiť a pracovať súkromne i verejne na prospech nejakého celku, ale čo je prospechom, to určovala malá skupina: ústredný výbor komunistickej strany. Každý sa musel prispôsobiť. Opakom je garancia slobody jednotlivca, slobody nakladať so svojím majetkom, získavať po práve a zveľaďovať majetok, slobody zakladať rodiny a vychovávať deti, čo najmenšie daňové zaťaženie. Toto by mala byť naša odpoveď Európe po skúsenosti so životom v komunizme. V našom obnovenom európskom priestore sa to eufemisticky nazýva a označuje ako sociálna politika, liberálna politika a neviem aká politika, ale my musíme byť citliví na administratívne centrálne riadenie a zasahovanie do našich osobných a národných slobôd a chrániť ich prostriedkami vlastných demokratických štátov. Toto je moje memento, moja skúsenosť z politickým zápasov, ostaných 15 rokov, do dnešnej doby v prechode od militaristicko-administratívneho komunistického režimu k slobode a demokracii.

 

Ďakujem za pozornosť.

 

Mailing list

Prihláste si odber noviniek do Vašej schránky

odošli
Sponzori
Millennium000Pixelfereration
Partneri
cef