Kolektívna pamäť existuje, ale dá sa aj vymazať

  14. 5. 2004, Tomáš Gális 
www.hnonline.sk

 
Pamäť majú jednotlivci. Existuje aj kolektívna pamäť?

- Určite áno. Kolektívna pamäť sa prejavuje napríklad v kultúre, kde je prítomná predovšetkým tradícia. Kultúra je postavená na stáročnej a u niektorých národov na tisícročnej tradícii. Som teda presvedčený o tom, že kolektívna pamäť existuje, ale je možné ju aj vymazať.

Existuje potom aj kolektívna politická pamäť?

- Netrúfam si odlišovať politickú pamäť od pamäti, ktorá zahŕňa kultúru, zvyky, spôsoby správania a normy, ktoré sa všeobecne dodržiavajú a ich porušovanie je odsúdeniahodné a spoločensky odsudzované. Ak máte pod politickou pamäťou na mysli to, že slušní ľudia, ktorí žijú svoje osobné a rodinné životy, rešpektujú normy, volia politické strany, ktoré sa podľa všeobecne prijateľných noriem nesprávajú, dá sa povedať, že existuje aj táto časť pamäti, ktorú možno nazvať politickou pamäťou. A ja verím, že sa táto časť pamäti časom obnoví a že ľudia budú voliť svojich predstaviteľov podľa toho, ako sa správajú.

Čo ste si sľubovali od založenia Ústavu pamäti národa?

- Oživenie tejto pamäti, oživenie pamäti, ktorá bola štyridsať, päťdesiat, možno šesťdesiat rokov dennodenne vymývaná a vymazávaná štátnou ideológiou. Prirodzená pamäť bola nahrádzaná kvázipamäťou, ktorú budovali ideológovia prostredníctvom televízie, rozhlasu, straníckych denníkov a propagandy.

Darí sa vám ju oživovať?

- Ústav pamäti národa existuje príliš krátko a zatiaľ sa pripravujeme na verejné pôsobenie. Budujeme organizáciu, budujeme archív, získavame od rôznych štátnych orgánov dokumenty, ktoré boli ešte donedávna prísne tajné a prístupné len privilegovanej vrstve ľudí. Takže je predčasné vyjadrovať sa k tomu, či sa nám to darí alebo nie. Ten plán je dlhodobý a obnovovanie spoločenského vedomia bude trvať roky.

V akej fáze je proces zverejňovania jednotlivých dokumentov?

- Táto fáza bola pre nás od začiatku najdôležitejšia. Spočiatku bol veľký záujem o nazeranie do dokumentov a o sprístupňovanie dokumentov Štátnej bezpečnosti. Organizačne a personálne už sme pripravení vykonávať túto úlohu tak, ako ju ukladá zákon a v zákonných termínoch. Takže túto časť práce sme úspešne zvládli a ústav už pracuje rutinne.

V súvislosti so zverejňovaním zväzkov sa vynárajú dva problémy. Jednak bolo veľa zväzkov skartovaných a je tam aj kategória dôverníkov, o ktorých Ústavný súd SR vyhlásil, že neboli vedomými spolupracovníkmi ŠTB. Nie je v takomto zverejňovaní riziko?

- Nie. Nevidím v tom žiadne riziko. Zákon nám ukladá zverejniť kópie registrov zväzkov. To sú v podstate prvé evidenčné knihy, do ktorých sa postupne robili záznamy ku každej záujmovej osobe. Okrem textovej databázy, kde bude meno, priezvisko, dátum narodenia, zverejníme faximile riadku tak, ako ho riadiaci dôstojník zapísal a ako viedol ten spis od začiatku až do rozhodnutia o archivácii. Zverejníme faximile písomnosti Štátnej bezpečnosti, a nie nejakú digitalizáciu alebo elektronicky upravovanú evidenciu. Zverejníme všetky záznamy, odkedy existovali registre trestov, ktoré boli na Slovensku vedené o osobách - teda aj o nepriateľských osobách aj o osobách, ktoré boli preverované pre styk so štátnym tajomstvom. Samozrejme, že upozorňujeme a upozorníme aj pri zverejnení na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré je záväzné aj pre nás, a na to, že osoby vedené v kategórii dôverník neboli vedomými tajnými spolupracovníkmi ŠtB. Toto rozhodnutie budeme neustále pripomínať.

Sú podľa vás Slováci zrelí na takéto vyrovnanie sa s vlastnými hriechmi, s hriechmi svojej minulosti?

- Každý dospelý človek a každý dospelý národ, teda aj slovenský národ, je schopný prijať svoju minulosť ako fakt a nezakrývať svoje predchádzajúce činy. Toto je prejavom dospelosti.

Niektorí ľudia hovoria, že fašistická a komunistická diktatúra u nás nebola až taká tvrdá ako v okolitých krajinách, pretože máme tendenciu viac sa kamarátiť a odpúšťať si navzájom. Hovoria o akejsi akoby totalite.

- Myslím si, že porovnávanie s inými je nezmyselné a sťažuje vyrovnanie sa s minulosťou, pretože to poskytne každému pomocnú ruku. Povedia si, že aj druhí boli takí, ak nie ešte horší. Toto nie je zmysel vyrovnávania sa a prijatia zodpovednosti za minulé činy. Človek a národ je zodpovedný vtedy, ak prijme svoju minulosť, svoje činy. V tom je tá dospelosť, vyrovnanie sa s minulosťou. Nemá tam čo hľadať únik.

Ale je tu určitý rozdiel medzi nami a Českou republikou. Po rozdelení sa u nás neuplatňoval lustračný zákon.

- To spôsobila politická reprezentácia, ktorá sa dostala k moci po voľbách v roku 1992. Hoci slovenská ústava hovorí, že Slovenská republika je právny štát, to obdobie nebolo obdobím právneho štátu, pretože výkonná moc porušovala vlastné zákony. Už v roku 1991 Federálne zhromaždenie prijalo zákon o dobe neslobody, ktorý je platný aj v Slovenskej republike, kde sa v prvom paragrafe hovorí, že komunistický režim porušoval ľudské práva a vlastné zákony. Tak aj vláda, ktorá bola zvolená vo voľbách 1992, porušovala vlastné zákony. Dnes si zákony ctíme a všade tam, kde je zákon porušený, či už štátom alebo občanmi, má nastúpiť vymáhanie práva.

V Česku sa lustračný zákon uplatňoval. Aké to malo následky?

- Verejnosť sa stará o to, kto vykonáva vládu. Verejnosti záleží na tom, aby moc vykonávali ľudia, ktorí neboli spätí s komunistickým režimom, aby neboli vydierateľní. Verejnosť a novinári sa zaujímajú o minulosť svojich politikov, čo je dobré pre slobodu a demokraciu v každej republike.

O to sa predsa zaujíma aj slovenská verejnosť a novinári. Aj keď tu zákon neplatil.

- Ten, kto sleduje české denníky a českú politickú scénu a slovenské denníky a slovenskú politickú scénu, musí povedať, že v českom spoločenskom živote je ten problém pripustenia ľudí s nekomunistickou minulosťou k moci oveľa naliehavejší ako na Slovensku. V jednej z predchádzajúcich otázok ste spomenuli, že tu ako keby sme si odpúšťali, nehľadeli na minulosť a hovorili si, že čo bolo, to bolo, teraz sme iní. Ale to nie je pravda.

Čo hovoríte na myšlienku, že november 1989 organizovali eštebáci a ako odmenu dostali beztrestnosť?

(smiech) - Psychológovia toto poznajú ako veľmi nebezpečný stav, keď človek prepadne utkvelej predstave, ktorá nie je podopretá faktami, ale je len výplodom fantázie.

V biznise a v politike sa stále pohybuje mnoho bývalých agentov a spolupracovníkov ŠtB. Mená troch významných kandidátov na post prezidenta je dokonca možné nájsť v Cibulkových zoznamoch.

- To sa nedá komentovať a ja sa úvahám na túto tému nevenujem. Každý súdny človek si na to vytvorí názor. Zámerom zákona o pamäti národa aj úloh a cieľov nášho ústavu je zverejňovať, zverejňovať, zverejňovať. Chceme, aby sa ľudia, ktorí poznajú minulosť politikov, minulosť verejných činiteľov, sami na základe týchto vedomostí rozhodli. Človek, ktorý nemá informácie, sa ťažko rozhodne slobodne a zodpovedne.

Sú podľa vás zverejnené Cibulkove zoznamy spolupracovníkov dôveryhodné?

- Na túto otázku nepoznám odpoveď, lebo neviem, odkiaľ pochádzajú tieto zoznamy. Evidencie, ktoré zverejníme my, pochádzajú spoľahlivo - a môže to skontrolovať aj parlamentný výbor - z produkcie Štátnej bezpečnosti, z originálnych zväzkov, registrov, ktoré máme v depozite.

Cibulka vás v minulosti obvinil z vedenia tajného Archívu Z, kde sa majú nachádzať záznamy o disidentoch.

- Nie som si istý, či to bol pán Cibulka, skôr to boli nejakí novinári. Vychádza to však z úplného nepochopenia toho, čo to bol Archív Z. Archív Z, resp. Fond Z, založil jeden z posledných komunistických federálnych ministrov vnútra. A minister rozhodoval, ktoré zväzky budú v tomto fonde uložené. Bol to takzvaný blokačný fond - každý príslušník Štátnej bezpečnosti, keď mal záujem o osobu, ktorej zväzok bol uložený v tomto fonde, potreboval na to súhlas ministra. Aj styk s osobami, ktoré boli vedené v tomto fonde, bol možný len so súhlasom federálneho ministra vnútra. Fond Z je problém, ktorý sa ťahá ešte z komunistického režimu. V roku 1992 sa celý dostal do archívu ministerstva vnútra a je možné ho skontrolovať.

Môžete ho skontrolovať vy?

- My nie. Je pod správou archívu českého ministerstva vnútra. Tie zväzky boli v roku delenia archívnych fondov ministerstiev vnútra uložené v Prahe a tam aj zostali.

Dala sa Slovenská informačná služba založiť aj bez bývalých pracovníkov ŠtB?

- V roku 1992 pracovala v Československu tajná služba - Federálna bezpečnostná a informačná služba, v ktorej takmer nepracovali bývali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Bola to výkonná služba, bola vedená a personálne obsadená ľuďmi bez minulosti spojenej s komunistickou tajnou službou. To, čo sa podarilo v Československu, sa mohlo podariť aj v Slovenskej republike.

Majú eštebáci vplyv v SIS aj dnes?

- Riaditeľ Pittner vyhlásil, že od prvého januára už v SIS nepracujú.

Ako sa na činnosti služby prejavovala ich prítomnosť v minulosti?

- Správy kontrarozviedky, ktoré predkladal riaditeľ SIS v parlamente, boli veľmi všeobecné a bezobsažné.

Takže to boli neschopní ľudia?

- Boli neschopní pracovať v tajnej službe demokratického a právneho štátu.

Čím si vysvetľujete nedávny fyzický útok na vašu osobu?

- Ako si to vysvetľujem, nie je dôležité. Na činnosť ústavu to nemalo žiaden vplyv.

Hovorí sa o vašich finančných záujmoch na bratislavskom magistráte.

- O mojich osobných záujmoch? (smiech) To je nezmysel.

Chodíte po meste peši?

- Cez deň, keď je vidno, áno.

A čo si myslíte, keď stretnete bývalého vysokého funkcionára ŠtB Alojza Lorenca, momentálne poradcu významnej finančnej spoločnosti?

- Nestretávam ho.

Nemyslíte si, že fakt, že takýto človek bol odsúdený len podmienečne, pôsobí na pamäť národa deštruktívne?

- Nie. Myslím si, že nie. Ukáže sa to po čase verejného pôsobenia Ústavu pamäti národa. Ukáže sa, že ani takto vysoko postavený človek, ktorý nebol postihnutý, nezabráni ústavu zverejňovať fakty a dokumenty o spáchaných zločinoch a charakter komunistického režimu.

Sú dnes eštebáci za vodou?

- Určite nie.

 

Mailing list

Prihláste si odber noviniek do Vašej schránky

odošli
Sponzori
Millennium000Pixelfereration
Partneri
cef