Komunistická strana mala byť zakázaná

Imrich Gazda, Thomas Juhanes, 4.8. 2007 http://www.postoy.sk/node/73

Nedávno sme si pripomenuli nedožité 61. narodeniny a 1. výročie tragickej smrti prvého predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa Jána Langoša. Človeka, ktorý vydával svedectvo pravde. Prinášame vám skrátený prepis verejnej diskusie, ktorá sa uskutočnila niekoľko mesiacov pred tragickou nehodou.

Často opakujete, že ešte stále nie sme normálnou demokraciou. Kedy sa ňou staneme?

Neviem... No štyridsať rokov sme držali chrbát komunistickej moci. Podľa môjho názoru cesta k normálnosti bude trvať dve generácie, teda ešte takých tridsať až štyridsať rokov. Moje dcéry sa narodili ešte v totalite, ale domáca výchova bola úplne slobodná. Neviedli sme ich k dvojtvárnosti, že doma sa majú správať tak a v škole inak. Moje deti vyrástli v prostredí, v ktorom sme nekrčili chrbty. Pokrstili sme ich riadne v našej farnosti, boli pobirmované a nič sme nezakrývali. Ale ani naše deti, ktoré sa narodili v neslobode, nebudú úplne slobodnými ľuďmi. Je treba prežiť dve generácie, aby sa človek dostal z otroctva a až tá tretia generácia sa bude rodiť do slobody, až z nich sa stanú slobodní ľudia. Budú cítiť osobnú zodpovednosť za svoj život, za svoje meno a za svoju rodinu.

Bola by dnes situácia iná, keby boli v roku 1989 komunisti vytlačení z verejného života a keby s nimi nebol uzavretý kompromis?

To je ťažké povedať. V prvej polovici 80. rokov, hlavy troch mocností (Reagan, Kohl, Gorbačov) uzavreli dohodu o zjednotení Nemecka, ktorá bola postavená na tom, že sa to neudeje násilným spôsobom. Nemci sa zaviazali, že nebudú brať na zodpovednosť východonemeckých komunistov za zločiny, ktoré spáchali v NDR. Tento postup sa preniesol aj do ostatných krajín (Československo, Poľsko a Maďarsko): komunistická strana odovzdala politickú moc pod podmienkou, že nebude braná na zodpovednosť. To však nebolo domyslené. Boli sme Západom hodený do situácie, kde síce komunisti odovzdali politickú moc, ale v zapätí prevzali moc ekonomickú. A zostali v štátnej správe...

...takže sme naďalej boli v rukách komunistov

Václav Havel, predstaviteľ disentu spred roka 1989, bol zvolený za prezidenta komunistickým federálnym zhromaždením. Tam začala tá závislosť na komunistoch. Prezident mal vydať dekréty, a dekrétmi rozpustiť federálne zhromaždenie a národné rady, ďalším dekrétom mal zakázať komunistickú stranu a zakázať členom komunistickej strany kandidovať v nových voľbách. Čiže mal urobiť to, čo urobil Beneš po vojne, keď obnovil Československo dekrétmi. Toto bolo potrebné urobiť aj v roku 1989. No nebolo to možné, pretože s komunistami už bola uzavretá dohoda, že nebudú perzekvovaní. Prvé roky síce priniesli niekoľko zákonov, ktoré sa snažili vysporiadať s komunistickou minulosťou, ale tie riešili len reštitúciu, teda odškodnenie obetí. Bolo však potrebné aj potrestanie vinníkov.

Ako sa vysporiadať s minulým režimom?

Národná rada potvrdila, že zločiny komunizmu sú rovnako nebezpečné ako zločiny nacizmu. Nakoniec, Zákon o pamäti národa definuje dobu neslobody od roku 1939 do roku 1989. Vyrovnanie s komunistickým režimom by malo mať podobný priebeh, ako keď sa Nemci vyrovnávali s nacistickým režimom. Teda reštitúcie, odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov. My sme reštituovali, odškodnili sme obete, ale vinníkov sme nepotrestali. Obnovenie práva a spravodlivosti si jednoducho vyžaduje potrestanie vinníkov, pričom nemusia ísť do výkonu trestu, čo sudcovia veľmi dobre vedia. Je možné odsúdiť, určiť vinu, určiť trestnú sadzbu, ale upustiť od výkonu trestu. To je zvrchované právo súdu. To sa stalo u starých ľudí, ktorí boli na Západe súdení za nacistické zločiny. Súd určil výšku trestu, ale upustil od výkonu trestu.

Ako je možné zabezpečiť, aby sa na školách podávali pravdivé informácie o našej minulosti?

Rokujeme s ministerstvom školstva o možnosti, že by sme cez ich distribučnú sieť šírili do škôl dokumentárne filmy, ktoré už natáčame, a tiež nejaké naše texty, knihy a časopisy. Máme už námety na desať dokumentárnych filmov (v dĺžke 26 minút), literárny scenár aj dramaturgiu. Okrem toho robíme „oral history", rozprávanie pamätníkov, ktoré chceme distribuovať na DVD.

Na akej ceste sa nachádzame v súčasnosti?

Sme na ceste k demokratickému právnemu štátu. Táto cesta je nezvratná, len ňou musíme prejsť. V celých tisícročných dejinách slovenského národa na tomto území máme vlastný štát až od roku 1993. Nemali sme ho ani v rokoch 1939-45, lebo ten štát vznikol rozbitím Československa a pri jeho vzniku bola dohoda s vojnovou nemeckou ríšou. Čiže to nebol samostatný štát. Neskôr, aj keď tu od roku 1969 bola formálne federácia, väčšina ministerstiev bola unitárna. To nebol štát, to nebol racionálne organizovaný štát. My sme skutočnú federáciu začali organizovať až od roku 1990. Avšak v decembri 1990 zmenou ústavného zákona o československej federácii fakticky zanikla federálna štátna moc. Federálnej vláde už nezostali kompetencie, aby bolo možné hovoriť o federatívne usporiadanom Československu. Vlastne sme stratili možnosť rekonštruovať štát, z toho komunistického aj ústavného nezmyslu na nejaké racionálne usporiadanie štátnej moci. Ústava SR z roku 1993 ustanovila oddelené ústavné moci a začali sme budovať štát. Je dobré mať to na mysli, mať to stále na mysli... Musíme sa naučiť spravovať krajinu, spravovať svoje veci. Treba trpezlivo pomenovávať problémy a prekonávať ich. Treba mať na pamäti, že vlastný štát nie je samozrejmosťou. Budujeme demokratický právny štát, vlastný štát, budujeme ho, lebo ešte stále nie je vybudovaný...

Mailing list

Prihláste si odber noviniek do Vašej schránky

odošli
Sponzori
Millennium000Pixelfereration
Partneri
cef