Verejná angažovanosť - verejné pokánie

Terézia Kolková, Katolícke noviny www.katnoviny.sk

„My vzdelaní ľudia máme povinnosť rozlišovať - nie zjednodušovať," povedal na jednej z mnohých novembrových diskusií predseda správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ján Langoš. Neľahká úloha - zvlášť zoči voči zverejneným zväzkom Štátnej bezpečnosti (ŠtB), zvádzajúcim vynášať súdy nad kolaborantmi. Tých bolo aj v Cirkvi dosť.

„Na publikovanom zozname je 22 mien žijúcich kňazov, vedených ako agenti. Nepôsobia len na farách, ale aj na dôležitejších miestach," povedal archivár košického arcibiskupského úradu Peter Zubko na otázku o plánoch Katolíckej cirkvi na vysporiadanie sa s odhalenými duchovnými, ktorá zaznela z pléna konferencie bohosloveckej fakulty v Bratislave venovanej metódam kontroly cirkví v období totalitného režimu. „To je konštatovanie," dodal zástupca Košickej arcidiecézy s náznakom úsmevu. „Povedať viac je v kompetencii biskupa."

Svoje riešenie ponúkol biskupom Cirkvi na Slovensku jej laický syn J. Langoš. Podobnú otázku konzultoval s kardinálom Miloslavom Vlkom roku 1991. „On svojich kňazov, zverejnených na tzv. Cibulkových zoznamoch, vyzval, aby prišli za ním a vyznali mu svoj pravdivý príbeh, ktorý on zverejní. Viacerí prišli. Aj vďaka tomu sa kolaborácia kňazov s ŠtB nestala v Česku mediálnym problémom." Naši biskupi by podľa J. Langoša mohli zvoliť podobný postup. „Kňazi môžu svoj príbeh odovzdať aj ÚPN, prípadne udeliť súhlas na jeho zverejnenie a my ich vysvetlenie pripojíme k odkazu na ich meno na internete." To je spôsob, ako znížiť mieru zavádzania, nevyhnutného pri zverejňovaní menných zoznamov. Spolupracovník ŠtB totiž uzavrel s bezpečnosťou akt spolupráce, ale to, či a nakoľko naozaj spolupracoval, sa možno dozvedieť len z jeho osobného zväzku. Niektoré kategórie ľudí, ktorí sa dostali do zoznamov ŠtB, mohli dokonca s tajnou službou spolupracovať nevedome. „ŠtB mala tzv. typárov, ktorí používali geniálnu starú čínsku metódu na ovládanie ľudí: podľa psychologických charakteristík určili človeka, dosadili ho do istého prostredia, tam začal pôsobiť jeho typ osobnosti a tak plnil významnú úlohu, o ktorej nevedel." To všetko však už bežný používateľ internetu nemá odkiaľ vedieť. „Zoznamy môžu byť zavádzajúce," pripustil riaditeľ ÚPN, „ale riešenie tohto problému je na kňazoch a biskupoch." Organizátor konferencie Jozef Haľko z Katedry cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského so zverejnením mien kňazov súhlasí: „Spolupráca s ŠtB bola verejným angažovaním sa, a tak je akt verejného pokánia namieste."

„Nie som si istý, či hľadať a zverejňovať zoznamy kňazov zapojených do mierového hnutia," priznal sa J. Langoš, no zároveň vyjadril svoje osobné presvedčenie, že to Cirkvi nemôže uškodiť. Hierarchia Katolíckej cirkvi na Slovensku si otváranie otázky Pacem in terris z ohľaduplnosti voči žijúcim „pácemákom" a zo strachu pred spustením proticirkevného štvania neželá. Príslušné zoznamy sú v jej rukách, ale ÚPN pozná aj iné zdroje, z ktorých by sa mali dať rekonštruovať. „Veľa som premýšľal o pravde," opatrne načrtol J. Langoš svoj pohľad na problém. Odvolal sa na filozofickú úvahu Ludwiga Wittgensteina, ktorý pravdu stotožňuje s Bohom a dospieva k záveru, že pravda nerovná sa Boh, ale Boh rovná sa pravda. „Základom je teda prvé Božie prikázanie. U nás sa na niekoľko desaťročí bohom stala moc. Možno sme sa mu neklaňali, ale podriadili sme sa, a tak sme sa prehrešili. Musíme nájsť odvahu na odhalenie pravdy, dokumentovanej v osobných životoch, a na nesenie zodpovednosti za svoj osud. Až potom sa stane naše národné spoločenstvo dospelým, lebo 40 rokov sme nežili ako dospelí ľudia. To je moje posolstvo a bol by som rád, keby to bol aj posolstvom ÚPN," uzavrel J. Langoš.

Mali byť všetci kňazi hrdinami?

„Čo by sme chceli otvorením diskusie o pokleskoch niektorých kňazov voči komunistickému režimu dosiahnuť?" zaznela základná otázka na diskusii, ktorú s J. Langošom pripravilo v Bratislave krátko pred akciou bohosloveckej fakulty Spoločenstvo Ladislava Hanusa. „Obnovenie dôvery bežných ľudí k svojim duchovným autoritám," odpovedal hosť. Nejde podľa neho o žiaden hon na čarodejnice, ale o vernosť pravde, na ktorej oslobodzujúce účinky sa možno spoľahnúť. „Cirkev sa nemá čoho báť, lebo kolaboranti sú známi," citoval vyjadrenie kardinála Jána Chryzostoma Korca, s ktorým sa na túto tému rozprával začiatkom roka.

J. Langoš by najradšej zverejnil zoznam členov Pacem in terris spolu s ediktom Svätej stolice, ktorá združenie roku 1982 jednoznačne a jasne odsúdila. „Títo kňazi neboli pre ľudí vzorom, neposilňovali ich, nepomáhali im izolovať sa voči ateistickej propagande," sformuloval svoje výhrady. Jeho náročnosť voči duchovným pastierom vyplýva aj z vlastnej rodinnej skúsenosti. „Moja činnosť v ÚPN je dôsledkom môjho duchovného vývoja," konštatoval a priblížil svoje detstvo s krstným otcom, banskobystrickým kanonikom Alexandrom Vajcíkom a na kolenách banskobystrického biskupa Škrábika, ktorý ho slovami jeho svojej starej mamy „volával ma môj malý Johan," zaspomínal si a opísal trampoty ŠtB s nepoučiteľnými Bystričanmi, ktorí zapĺňali vždy kostol, kam nepohodlného kanonika práve odsunuli. Nakoniec mu vzali štátny súhlas. „Odvtedy som mu každý deň ráno prestieral oltár na prízemí domu starej mamy, pred nezastretým oknom otočeným rovno do ulice, popred ktoré ľudia chodili na trh a pristavovali sa..."

V hrdinskom postoji tvárou v tvár ťažkej pravde neskôr J. Langoša utvrdili diela troch „starších bratov" - židov: Děvět bran Jiřího Langra o jednoduchom živote Božích detí - chasidov, Ja a ty Martina Bubera o filozofii detskej otvorenosti a Treblinka Jeana Steinera, ktorý položil naliehavú otázku: Čo chcel Všemohúci povedať nám žijúcim, keď dopustil také hrôzy, že aj najortodoxnejší rabíni prvýkrát v dejinách zapochybovali o jeho existencii? „Ja sa pýtam: čo chcel Všemohúci povedať nám veriacim, keď dopustil také hrôzy, že aj tí najlepší z nás podporovali zločinecký režim?" aktualizoval ju vedúci ÚPN.

ÚPN nahrádza lenivých vyšetrovateľov

Aj vďaka jeho vytrvalosti je dnes Slovensko prvou krajinou, ktorá archívy ŠtB otvorila bádateľom. Novembrové zverejnenie zväzkov Košickej krajskej správy ŠtB podnietilo aj v českom parlamente diskusiu o podobnom kroku. „Ex oriente lux," usmial sa niekdajší federálny minister vnútra. Z jeho dielne pochádzal lustračný zákon, ktorý predložil Federálnemu zhromaždeniu roku 1991 a ktorý v Českej republike platí dodnes. Slovenská vláda ho najprv nerešpektovala, potom zrušila. V tejto súvislosti došlo roku 1993 k anomálii, keď Slovensko ako jediná krajina previedlo archív ŠtB do poznatkového fondu Slovenskej informačnej služby (SIS). „Tajná služba len zbiera, vyhodnocuje a poskytuje informácie. Neuchováva ich, nesmie mať archív. To je kontrašpionáž, ochrana pred cudzími špiónmi a protiústavnými aktivitami," vysvetlil J. Langoš. Prečo teda v tom období niektoré chúlostivé materiály neboli zničené? „Lebo je to kapitál ako hrom, využiteľný na mocenské účely, najmä ak je tajný," znel dôvod. V rokoch 1993-1994 SIS podľa J. Langoša „oživila" niektorých agentov ŠtB spred normalizácie a pravdepodobne vydala lustračné osvedčenia niektorým bývalým eštebákom, čím im pomohla založiť súkromné bezpečnostné služby (SBS). Dnes tie osvedčenia nechcú sprístupniť na kontrolu.

No nepodarilo sa i tak niektoré kompromitujúce materiály skartovať? J. Langoš tvrdí, že nie. „Od júla 1990 už nebolo zničené nič." Známy prípad vytrhnutia štyroch listov zo zväzkov krajskej správy ŠtB v Bratislave prirovnal k výčinu dieťaťa, ktoré vytrhne zo žiackej knižky stranu s pätorkou, ale rodič si ju ľahko nájde v klasifikačnom hárku. „Tie isté záznamy sa uchovávali v osobnom zväzku, objektovom zväzku i vo zväzku nepriateľskej osoby," vysvetlil J. Langoš, prečo nie je ťažké údaje rekonštruovať. „Je síce takmer nemožné vyhľadávať ich manuálne, ale ÚPN už vytvoril systém na krížové vyhľadávanie."

Ústav chce svojou činnosťou nahrádzať vyhľadávaciu činnosť polície. Vydobyť si všetky dokumenty a spracovať ich predstavuje podľa šéfa ÚPN obrovské množstvo práce, do ktorej sa vyšetrovateľom nechce. „My to urobíme za nich a poskytneme im všetku dokumentáciu, ktorú oni sprocesnia," vysvetlil. Šesťdesiatpäť pracovníkov ÚPN sa venuje tzv. obdobiu neslobody, zahŕňajúcemu podľa zákona roky 1939-1989, teda aj holokaust. Osobitnú pozornosť chcú výskumníci venovať rokom 1944-1948, počas ktorých vznikali personálne prepojenia medzi orgánmi komunistickej strany preberajúcimi moc, Ústredia štátnej bezpečnosti a rôznymi zložkami verejného života.

Celá pravda je oslobodzujúcejšia

Pri diskusii o odhaľovaní zločinov komunizmu nemožno obísť ani legálne zotrvávanie autorov čiernych stránok našich dejín pri moci. „Sám som bol na kandidátke Verejnosti proti násiliu s komunistami. To je moja skúsenosť, za ktorú sa hanbím," priznal sa J. Langoš. Za dohodu so zločineckou totalitnou mocou namiesto jej rázneho odstavenia môže podľa neho z veľkej časti Václav Havel, ktorý sa po novembri 1989 stal idolom a jeho idey zákonom. Dohody s odôvodnením „... aby sa zabránilo krviprelievaniu" považuje šéf ÚPN za neblahú tradíciu 20. storočia. Krviprelievaniu chcel zabrániť Tiso, Beneš, Dubček - a spustili režimy, ktoré priniesli smrť tisícom, milióny zbavili slobody a napokon zmietli ich samých.

Pod politickou špičkou, ktorá sa vymenila ne prelome rokov 1989 a 1990, tak ostal aparát nevymeniteľných „odborníkov", v ktorých milieu sa asimilujú a nasávajú komunistickú pracovnú morálku aj mladí sudcovia, prokurátori a ďalší úradníci. „Za posledné dva roky stále narážam na úradnícky múr: minister povie áno hneď, ale okamžite sa proti nemu postaví odborný aparát, ktorý svoju odbornosť získal pred rokom 1989 a z rôznych dôvodov nemá záujem na zmene stavu," povedal exminister vnútra, ktorý si podľa vlastných slov prepúšťaním zamestnancov narobil stovky osobných nepriateľov.

Za ďalší dôsledok pokojných dohôd s komunistami považuje skreslené vnímanie niektorých období zločinnej moci. „Osemdesiate roky neboli žiadnou selankou. Vtedy platil na hraniciach rozkaz radšej zabiť ako nechať ujsť, vojaci strieľali do neozbrojených civilov vo vode, čo sa v medzinárodnom práve považuje za vojnový zločin, ba zabíjali aj na cudzom území, na rakúskej strane," prízvukoval J. Langoš. Občanom treba podľa neho ukázať fotografie tiel roztrhaných pohraničníckymi psami, ktorých proti nim cvičil ich vlastný štát. „Zamlčovanie časti pravdy sa totiž obráti proti nám," vrátil sa k biblickej téze „Pravda vás vyslobodí" a uviedol paralelu s nevedomosťou ľudí o Slovenskom štáte, ktorú po roku 1945 komunistická strana zneužila na očiernenie Cirkvi. „Prezident kňaz sa stal zástupnou obetou za zločiny fašizmu u nás, ostatní boli prikrytí mlčaním, alebo dokonca prijatí pod krídla komunistickej strany," opísal J. Langoš dôsledok verejnej neinformovanosti o vojnovom dianí na našom území. Teraz sa podľa neho usilujeme o opak: uchrániť Katolícku cirkev a vinu hodiť na komunistov. „Ale to je zúžená pravda. Celá by bola oslobodzujúcejšia."

Mailing list

Prihláste si odber noviniek do Vašej schránky

odošli
Sponzori
Millennium000Pixelfereration
Partneri
cef